Aké je pre mňa byť autistom?

Aké je pre mňa byť autistom?

Veľa ľudí zaujíma, aké je to byť autistom. Nevedia si to predstaviť, nechápu naše zmýšľanie. Pritom to nie je zase také zložité, poviem vám o tom…

Prv než začnem, chcem povedať, že každý sme iný, autizmus je spektrum, u každého sú prejavy iné, hoci veľa ich môže byť spoločných, čiže toto je moja osobná skúsenosť. Ja osobne som úzkostný introvertný druh autistu.

Ako dieťa som bol veľmi živý, no nevedel som sa zapájať do hry s inými deťmi, ani v škole som nezapadal do kolektívu, vždy to bol kolektív a ja. Nemal som potrebnú sociálnu intuíciu, nevedel som ako osloviť druhé decká, mal som z toho úzkosť. To malí extroverti s AS, tí oslovia hocikoho a je im fuk, že nevhodne. No ja ako introvert som aj tak chcel kamarátov a veľmi ma trápilo, že som si ich nevedel nájsť. Časom sa to teda podarilo, ale to si skôr oni našli mňa, lebo niektoré decká radšej outsidera, ktorého majú pre seba a príde im jeho podivnosť fajn.

Zatiaľ čo v detstve som bol malý Einstein, tak ma aj prezývali, v puberte sa zvykne karta pomaly otáčať. Všetci tak nejak začali dospievať, divočiť, užívať si kadečo, a ja som bol stále kdesi bokom. Oni sa menili, ja nie. A po konci puberty, akoby som ostal stále to úzkostné dieťa. Toto je ale jedna z tých mojich vecí, niektorí majú veľmi divokú pubertu. Všetci mali lásky, vzťahy, brigády… ja nič. Len tú lásku som okúsil, ale ani v tej som nepochodil.

Po skončení školy prišiel stret s realitou – nástup na pracák a hľadanie si zamestnania. Asi viete, že v dnešnej dobe je to dosť o známostiach a sympatiách, než schopnostiach. A tak je to pre introvertov ťažké, a čo keď ste k tomu ešte autista. Keď si človek neverí, vidia to, a neveria mu, lebo však ako môžu veriť niekomu, kto si ani sám neverí, toť ich logika. Podarilo sa mi nakoniec teda zohnať prácu po známosti, ale aj tam si ma nenechali, hoci som vedel za pol roka veci, čo iným trvalo aj 5 rokov sa naučiť. Neboli sympatie. Tie vládnu. Som naštvaný na toto, ako to funguje, fakt moc! Vtedy som ešte nemal diagnózu a nevedel som o tom, že som autista, ani to netušil, len som tak nejak vedel, že som iný.

Keď som raz náhodne natrafil na test na Aspergerov syndróm a vyšiel mi pozitívny, našiel som si o tom článok vo Wikipédii, ktorý bol písaný tak, že mi prišlo, že to nemôžem byť ja. Ale keďže som mal psychické problémy a chodil som k psychológovi aj psychiatričke, tak som im opísal svoje pocity a tak… vyšla z toho diagnóza schizoidná porucha osobnosti. Tú som si následne vyhľadal a zistil som, že ju často mylne diagnostikujú Aspergerom. Potom som hľadal rozdiely a zistil, že Asperger sedí lepšie. A tak som hľadal na nete iných ľudí, našiel ich, spojil sa s nimi a zistil, že zapadám. Neskôr sa mi po dlhom boji podarilo dostať k niekomu, kto sa v tom vyzná a diagnóza sa potvrdila. Myslel som si, že fajn, mám to na papieri, ľudia budú brať ohľady, konečne začnem fungovať. Ach ja naivný utopik! Odporučili mi vybaviť si aj dôchodok, dostal som čiastočný, tiež som myslel, že to zaujme zamestnávateľov, lebo budú za mňa platiť menšie odvody… no bol som fakt hlúpy, takto to v realite nefunguje.

Realita je taká, že každý zamestnávateľ chce vedieť zdravotný stav človeka, a ak mu poviem, že som postihnutý, lebo takí z pohľadu systému sme, tak vidí, že som fyzicky ok a pôsobím čudne, vystraší sa a vezme iného. A ak to zatajím, pri nahlasovaní odvodov do sociálky mu to povedia tam a sme kde sme boli. Ak nedostanete plný dôchodok, život vám to len skomplikuje, bacha na to. Šťastie majú tí, ktorí vedia dobre hrať normalitu, pozerať do očí, alebo majú dobré známosti. Ja to nemám. Neviem pôsobiť sebavedomo. A čo som tak dlho doma, uzavrel som sa, úzkosti sa zhoršili, a skončil som na práškoch, ktorí mi aj tak moc nepomáhajú.

No a okrem toho, že som stratil všetky ambície do života, vieru v dobro ľudstva, mám aj ďalšie príznaky autizmu, ako precitlivené zmysly, čiže za jasného dňa pozerám prižmúrene do zeme, vadia mi určité zvuky, nedokážem filtrovať vnemy, čiže v hluku nerozumiem reči, aj keď mi niekto kričí do ucha, až ma bolí… Ale nie, autizmus nie je len zlý, má aj dobré stránky.

Dobré stránky toho byť autistom sú napríklad to, že keď človeka niečo zaujíma, dokáže sa o tom naučiť všetko, byť v tom najlepší. Alebo zmysel pre detail, bratranec raz stratil malý čierny kúsok plastu na záhrade v tráve a myslel si, že je nemožné ho nájsť. Ja som ho po pár minútach našiel. Keď som videl jeho úžas, to bolo krásne. Aj to milovanie opakovaného, nevadí mi jesť stále to isté dokola, počúvať stále to isté dokola, takže nemusím vymýšľať stále niečo nové, stačí keď sám chcem. Mám talent aj na chápanie fungovania vecí, s vhodnými nástrojmi opravím takmer hocičo.

Povedal by som, že nie je všeobecne ťažké byť autistom, ale je ťažké fungovať ako autista v dnešnom svete, ktorý na nás nie je stavaný. My autisti by sme boli svetu prospešní, máme iný pohľad na vec, ale často sa nevieme presadiť, končíme s depresiami, v úzkostiach. A potom človek ešte počúva od ľudí, ako sa nesnaží, vyhovára sa na autizmus, pláca sa v sebaľútosti, hoci sa len zdôveruje s problémami. Bolí to. A ešte viac od vlastných, lebo ako som vravel, aj medzi nami sme rozdielni ľudia. Pritom by stačilo len otvoriť srdcia, keby sme sa my ľudia brali takí, akí sme, a dávali si šancu ukázať, čo vieme.

_________

text Branko Lacko (další články redaktora ATYP magazínu Branka Lacka najdete zde)

 

Sdílejte

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *